Som študent ekonómie a v prostredí ekonomických poučiek a „axióm“ sa nachádzam v podstate nepretržite(navyše ekonómia je aj mojím koníčkom). Ekonómia, ale aj zdravý rozum hovoria v podstate jasne. Dlh vzniká požičiavaním si peňazí. Aj keď sa zdá, že tieto peniaze si požičiavame od bánk, v prípade štátov od investorov nie je tomu tak. Tieto peniaze si požičiavame od seba. Od svojho budúceho ja. Keď míňame požičané peniaze tak vlastne míňame peniaze, ktoré v budúcnosti zarobíme. A inak to nefunguje ani v prípade štátov.
Aj keď štátny dlh funguje trocha inak ako súkromný, stále je to o tom istom. Nikto by nemal míňať viac ako zarobí. Je možné a aj pravdepodobné, že súčasná dlhová kríza sa v strednodobom až dlhodobom horizonte vyrieši. Väčšina politikov si myslí, že stačí prestať bezhlavo míňať a všetko vyrieši ekonomický rast a s ním spojená inflácia. Inflácia je totiž nepriateľom triezvo rozmýšľajúcich ľudí. Má totiž schopnosť potichu presunúť bohatstvo, ktoré teraz držia v ruke zodpovedný veritelia(nie všetci sú takí), čiastočne späť do rúk nezodpovedných štátov, ale aj ľudí. Nie je to ideálny spôsob riešenia, ale je dostatočne prirodzený na to aby s ním bola konzumná väčšina spokojná.
Hlavná vec, ktorú si ale treba uvedomiť je, že dlh nevznikol prirodzene. Vznikol kvôli tomu, že väčšina ekonomicky vyspelého sveta prešla na takzvaný sociálny štát. To by nebol až taký veľký problém je to jedna z možných politických ciest spravovania spoločnosti. Problém vznikol preto, že sociálny štát treba mať z čoho financovať a väčšina štátov sa rozhodla ho financovať z dlhopisov. A to bola chyba. Niekto si môže povedať, že viac peňazí v ekonomike znamená väčší rast. Na tom v podstate stojí keynesiánstvo(aj keď to nie je moja obľúbená teória, veľa ľudí a ekonómov sa s ňou stotožňuje). No lenže tieto peniaze väčšinou nešli na zvýšenie agregátneho dopytu, ale na obyčajnú spotrebu a sociálne benefity. Pre politika je ľahšie dať ľuďom výhody a tým si ich kupovať ako keby mal presadzovať zákony, ktoré by ľudí viedli k tomu bohatstvo nielen spotrebovávať, ale aj vytvárať.
Preto si myslím, že riešením je znova začať ľudí vnímať ako jednotlivcov, ktorý dokážu niečo zmeniť a nie ako hladné stádo, ktoré treba živiť. S tým súvisí potreba pretransformovať štát z obrovského kolosu so stále sa meniacimi pravidlami na dobre fungujúcu firmu ktorej cieľom a poslaním je zabezpečovať nerentabilné služby pre všetkých. Samozrejme základom je dobrá legislatíva ktorá by sa mala meniť len keď je to naozaj potrebné z praktických dôvodov.
Na záver verím, že dlhová kríza sa vyrieši. Prvým krokom je splatenie dlhov, čo sa dá dosiahnuť iba dobrými rozpočtami(nie nevyhnutne prebytkovými). Po splatení dlhu treba zastabilizovať taký systém aby ani počas recesie sme nespadli do osídiel dlhu. A preto si prajem menší štát, menšie dane, stabilnú a pokrokovú legislatívu a hlavne viac dôvery v ľudskú šikovnosť. Aj keď so mnou dosť ľudí nebude súhlasiť, podľa mňa štát by mal skôr dotovať udice ako ryby.